reklama

Farebný svet nevidiacich

Myslím, že s čistým svedomím môžem o sebe povedať, že som človek so sociálnym cítením. Už ako dieťaťu mi bolo ľúto ľudí, ktorí boli odkázaní na niekoho iného alebo tých, ktorí mali nejaký zdravotný handicap. Preto som sa rozhodla pre štúdium sociálnej práce. Teraz viem, že ľudia so zdravotným postihnutím ľútosť nečakajú. Práve naopak, potrebujú od nás podporu a plnohodnotné začlenenie do spoločnosti. Minimálne v rámci ich možností.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Na strednej škole som mala úžasného spolužiaka Romana. Naše priateľstvo našťastie trvá dodnes. Boli a vlastne stále sme ako súrodenci, i keď v súčasnosti je náš kontakt skôr na mailovej báze, ale vďaka aj za ten. Roman má zrakové postihnutie a práve priateľstvo s ním mi otvorilo dvere do sveta ľudí nevidiacich či inak zrakovo postihnutých. Raz ma vzal do tábora pre deti so zrakovým postihnutím robiť vedúcu, čo som nemohla odmietnuť. Zo začiatku ma sprevádzali obavy z toho, ako to zvládnem, pretože som nikdy nemala zodpovednosť za človeka s nejakým postihnutím. Očakávala som totiž, že tie deti budú na mňa odkázané vo všetkých smeroch. Bola som však krásne vyvedená z môjho naivného omylu. To, že videli očami len tmu neznamená, že nevideli absolútne nič. Bolo pre mňa prekvapením, keď vedeli, že sa na nich pozerám, keď cítili, že sa smejem, ale úplne najväčším prekvapením bolo, keď vedeli, kto vošiel do miestnosti. A práve vtedy som sa dozvedela jedno malinké tajomstvo. Prišiel ku mne nevidiaci Dano, ktorý vedel, že do izby prišiel tiež nevidiaci Miško a hovorí mi: „ vieš, vy čo vidíte, otvoríte dvere do miestnosti normálne. My, čo sme slepí najprv do dverí kopneme a až potom ich otvoríme. A keďže ostatní slepúni sú vonku a zostali sme s vami ostrozrakými len dvaja - ja a Mišo, je logické, že to bude Mišo." Pár slov, na ktoré stále s úsmevom rada spomínam. Prežila som s tými úžasnými deťmi nezabudnuteľné chvíle plné smiechu, hudby, rozprávania a dobrej nálady. Ani raz sa neposťažovali na svoj osud, práve naopak, dokázali sa na svet pozerať s nadhľadom. Je dosť možné, že práve toto im pomáha prekonávať každodenné prekážky, s ktorými sa musia stretávať. Ich život je síce v tme, ale čo sa týka ľudí, s ktorými som sa stretla, tmu mali naozaj len pred očami. Tým, že nevidia, o to viac majú rozvinutú fantáziu, ktorá je neskutočne krásna, ich opisy zaujímavé, ich vnímanie hudby oveľa intenzívnejšie. Vážili si každý okamih, ktorý sme spolu prežili a ja som si vážila každého človeka, s ktorým som sa mala možnosť zoznámiť.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Nemám rada slovné spojenie slepí ľudia, i keď sa používa veľmi často. Sú nevidiaci. Slepý je každý z nás, ktorý nedokáže vidieť srdcom, ktorý sa tvári, že nevidí neprávosti, prípadne ten, ktorý nedokáže mať aspoň rád. Ja som mala jedno šťastie v spomínanom tábore. Nestretla som tam ani jedného slepého človeka.

Zdenka Kučerová

Zdenka Kučerová

Bloger 
  • Počet článkov:  9
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Keď pršalo mrholilo, žabiatko sa narodilo Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu