Moje nadšenie z pomoci ale netrvalo dlho. O pár minút neskôr vyšla z nášho vchodu staršia pani. Osobne si ale myslím, že ju môžem familiárne volať babička. Vedľa nej stála - volajme ju sestrička - ktorá jej držala všetky veci. Babička zrazu zastala. Videla totiž pred sebou sedem, pre ňu nekonečných schodov. Vodič sanitky si síce svoje budúce osadenstvo všimol, ale nemal žiadnu tendenciu odložiť bulvárny časopis a pomôcť. Najprv som si myslela, že si ich predsa len nevšimol, ale keď ho aj sestrička upozornila, aby išiel pomôcť, hneď mi bolo jasné, že toto je človek, ktorý robí svoju prácu s nadšením. Vyšiel síce zo sanitky, ale nie s cieľom pomôcť. Postavil sa na schody a hovorí: „ babka, to mi nehovorte, že neprejdete tých pár schodov. Ste mali povedať, že nemôžete chodiť. Čo ja teraz s vami?! Chyťte sa a poďte pomaly dole, ja vám inak pomôcť neviem!" Dohovoril a sadol si späť do sanitky. Neverila som vlastným ušiam a očiam. Toto povie človek, ktorý má ľuďom pomáhať? A keď už nepomohol babičke, prečo aspoň nevzal kolegyni veci, aby ona mohla pomôcť? Nechápala som. Udivene som stála za oknom a rozmýšľala, čo čaká nás, keď zostarneme.
Babička sa len pousmiala, chytila sa oboch rúk zábradlia a pomaly, schod po schode sa dostala až ku sanitke. Ale neverím, že ten úsmev mala aj na duši.
S problémami nasadla a pán vodič si konečne vydýchol. Mohol pokračovať, ďalšie číslo je v sanitke a úloha splnená.
A babička? Tá možno večer, keď sedela vo svojom obľúbenom kresle a spomínala na to, čo všetko dnes prežila, odkázala v duchu vodičovi sanitky: „prepáčte, som stará a nevládzem."
